Osobnosti slovenskej literatúry I. (portréty)
Ján Hollý (1785 - 1849)
Ján Hollý bol slovenský básnik, prekladateľ, národný buditeľ z čias 1. národného hnutia Antona Bernoláka. Narodil sa ako tretie dieťa v jednej z najstarších záhorských obcí - Borskom Mikuláši dňa 24. marca 1785 chudobným roľníkom. Základnú školu vychodil v rodnej obci, neskôr študoval dva roky v Senici a ďalšie dva roky v Bratislave.
Kľúčovým rozhodnutím v jeho živote bolo štúdium teológie v Trnave (1802 - 1808), po ktorom bol v roku 1808 vysvätený za kňaza. Pri tomto štúdiu sa pravdepodobne rozhodol písať slovenčinou-bernolákovčinou, pretože dovtedy písal svoje básne po latinsky. Z latinčiny zároveň preložil množstvo diel rímskych autorov -básnikov do slovenčiny (napr. Virgílius, Ovídius, Homér,...). Ďalšia etapa Hollého života sa spája s Madunicami, kde bol od roku 1814 farárom. Vydanie diel, ktoré tu Ján Hollý napísal, aktívne podporoval jeho profesor a mecén - Jur Palkovič (1763 - 1835). Veľký ohlas mali najmä historické eposy Svätopluk, Cyrillo-Metodiada, zo skoršieho i neskoršieho diela sa zaradili do Hollého súborného diela, 10 zv. (1950) aj ďalšie: Selanki, Žalospevy, Katolícky spevník, Sláv a Bájoslovie,... Pri písaní historických eposov prejavil básnik Hollý aj svoje bohaté vedomosti z dejín Slovákov, a to pravdivým opisom našej histórie v prílohách - zaujímavou časťou je napríklad Životopis sv. Cyrila a Metoda (Cyrillo-Metodiada).
Potom, ako Jánovi Hollému vyhorela fara v Maduniciach, uchýlil sa k priateľovi dekanovi M. Lackovičovi na Dobrú vodu, u ktorého dožil ako slepý. Dôležitým momentom dejín národného hnutia bola práve návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu na fare v Dobrej vode, kde ich Ján Hollý "požehnal" v ich boji za slovenčinu, hoci do smrti ostal verný bernolákovčine. Ľudovít Štúr sa z vďaky a úcty k básnikovi zúčastnil aj odhalenia jeho pamätníka v Dobrej vode v roku 1854, ktorý tam stojí dodnes.
Valentín Beniak (1894- 1973)
Valentín Beniak bol slovenský básnik a prekladateľ, predstaviteľ slovenskej modernej poézie a symbolizmu. Narodil sa v roľníckej rodine a vzdelanie získaval v rodisku, v roku 1913 v Topoľčanoch a v rokoch 1914 - 1916 v Nitre. V rokoch 1916 - 1917 pokračoval v štúdiu na právnickej fakulte v Budapešti, z finančných dôvodov však musel štúdium zanechať. Pracoval ako praktikant na notárskom úrade, ako podnotár v Bánove, v rokoch 1919 - 1935 bol vedúcim notárom v Chynoranoch, v rokoch 1936 - 1939 v Novej Bani. V roku 1939 sa presťahoval do Bratislavy, kde pracoval ako úradník. V roku 1939 bol zvolený za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a vo funkcii zotrval až do roku 1945, kedy začal pracovať na Povereníctve školstva a osvety. V roku 1947 ho penzionovali. Publikovať začal v roku 1922 v Slovenských pohľadoch. Na jeho tvorbu vplývali napr. Ivan Krasko, Endre Ady, či Jiří Wolker. Vo svojich básňach vyjadroval najmä hlboké putá k domovu, k rodnej zemi a jej ľuďom. Po skončení 2. svetovej vojny sa venoval prekladom (Shakespeare, Goethe, Wilde,...) Až do roku 1966 nemohol knižne publikovať. Bol autorom 16 básnických zbierok, napísal knihu esejí pod názvom Sebe i vám.
Ladislav Novomeský (1904 - 1976)
Dnes si pripomíname 116. výročie narodenia slovenského literáta, kultúrneho činiteľa, politika, žurnalistu, davistu a modernistického básnika, Ladislava Novomeského. Narodil sa v roku 1904 v Budapešti, kam sa jeho rodičia presťahovali zo Senice. Na Slovensku sa stal učiteľom, no pod vplyvom fascinácie svetom kultúry a filozofie (či skôr literatúry a politiky) opustil svoje pôvodne zamestnanie. Za zmienku však stojí, že Novomeský bol predovšetkým básnikom, modernistickým poetom ľavicovej avantgardy. Ako 23 ročný vydáva debut Nedeľa (1927), ktorého hlavnou črtou je sociálne videnie. Dôležitým míľnikom v jeho živote bol i nástup do redakcie DAV-u, kde písal ako eseje, tak i básne (Otvorené okná a i.).
Žurnalistika
Zaujímavou časťou Novomeského všestrannej kultúrnej práce bola aj žurnalistika, ktorej sa venoval najmä, no nie len v období 30. rokov 20.storočia. V roku 1937 bol pozvaný do Španielska na kongres Medzinárodnej asociácie spisovateľov. Vplyvom udalostí sa stal básnik a žurnalista Laco Novomeský jediným slovenským reportérom Španielskej občianskej vojny - tá sa stala i motívom jeho diela, tentoraz zbierky Svätý za dedinou. Zbierku básní Pašovanou ceruzkou napísal vo väzení v Ilave (1940 - 1942), kam sa dostal za svoju politickú činnosť počas vojny. Jeho iniciatíva nechýbala ani pri prípravách Vianočnej dohody, realizácií Slovenského národného povstania.
Novomeský po vojne a rok 1968
Udalosti po vojne však nadobudli rýchly spád: hoci sa Novomeský stal poverníkom pre školstvo a osvetu (1945 - 1950) a v roku 1950 predsedom SAVU, spolu s ďalšími slovenskými ľavicovými vlastencami bol v procese s "buržoáznymi nacionalistami" odsúdený na 10 rokov väzenia. Po dvoch rokoch bol prepustený, no rehabilitácie sa dočkal až v roku 1963. Rok na to sa stal Novomeský národným umelcom, neskôr držiteľom Ceny Ľudovíta Štúra (1967) i laureátom národnej ceny SSR. Ďalším míľnikom v jeho živote boli udalosti roku 1968. Nielenže privítal obrodný proces v 68. roku, no Novomeský tiež označil obdobie posledných 20. rokov za ´mylnú, falošnú, autoritársky monopolizovanú a monologizovanú interpretáciu´. V 60. rokoch sa venoval prekladom ruskej poézie, no i prózy (B. Pasternak - Doktor Živago). V roku 1974 sa stal čestným predsedom Matice slovenskej, pričom jeho živý záujem o národné dejiny bezpochyby ovplyvnil a dotvoril kultúrny vývoj Slovákov v tomto období. Ladislav Novomeský - básnik, ktorý venoval svoj život kultúre a poézií, zomrel 4.9.1976 v Bratislave.
Text: Michal Š. H., NSC