Pavol O. Hviezdoslav (portrét)
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne ako tretie dieťa v staro-zemianskej rodine garbiara Mikuláša Országha. Práve jeho otec, ktorý ho zasväcoval do poľných prác vypestoval v ňom úctu k práci ("je ona žitia obsahom i cieľom"). Jeho matke Terézii vďačíme za básnikovo "obrátenie", keďže práve po návrate zo štúdií z Miškovca (1862 - 1865) do rodného kraja, mu ona natrvalo podmienila básnický osud - on, ovplyvnený Petőfim, dovtedy po maďarsky píšuci mladík, vybudoval si vrúcny vzťah k slovenčine, slovenskej literatúre a poézií vôbec.
Zo školských zápiskov sa napríklad dozvedáme, že bol nezbedným, no zato šikovným žiakom. Z Vyšného Kubína sa nerád vracal späť do školy (Kežmarok, 1865 - 1870, tu začal písať básne po slovensky), niekedy mu toto predlžovanie prázdnin trvalo aj týždeň, jeho výhovorkou bolo: "Napadlo priveľa snehu.."(1)
Úplne inou kapitolou zo života P. O. Hviezdoslava bolo štúdium práva v Prešove. Po skončení štúdia v roku 1875 si natrvalo zvolil za pseudonym slovanské meno Hviezdoslav, akoby tým chcel povedať, že vo svojich básňach sa snaží pojať celý vesmír od zeme až po hviezdy.
Aj keď bola advokácia jeho zamestnaním, nenapĺňala ho pokojom v duši tak ako poézia, ktorej venoval celý svoj život. Jeho prvá básnická zbierka mu vyšla knižne na vlastné náklady v roku 1868 pod názvom Básnické prvsienky Jozefa Zbranského (J. Z.- básnikov pseudonym). Mladý básnik túto zbierku venoval Andrejovi Sládkovičovi.
Počas štúdií taktiež publikoval v zábavníku 𝑁𝑎𝑝𝑟𝑒𝑑. K námetom básní a zbierok ho inšpirovala predovšetkým príroda ("Mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj"), ako aj dejiny a život slovenského ľudu. V básňach sa zamýšľal okrem iného aj nad osudom národa i Slovanstva (Stesky, 1903).
Vrcholným dielom jeho básnickej tvorby boli Krvavé sonety (Cyklus 32 sonetov, august - september 1914, vydané 1919), ktorými reagoval na pošliapanie ľudskej dôstojnosti. Autor vyjadruje bolesť nad mravným úpadkom ľudstva, pričom cyklus pôsobí ako protivojnový protest. Hoci Krvavé sonety nesmeli počas vojny vyjsť tlačou, jeden zo sonetov uverejnil kňaz, spisovateľ a evanjelický biskup Jur Janoška, v Cirkevných listoch ešte počas vojny.(2) (sonet začínajúci sa veršom: "Ó, vráť sa skoro, mieru milený!")
V Námestove, kam sa presťahoval v roku 1879, prežil literárne najplodnejších 20 rokov. Začal tu taktiež písať epické skladby Hájnikova žena, Ežo Vlkolínsky a Gábor Vlkolínsky. Hájnikovu ženu dokončil autor priamou zásluhou Vajanského, ktorý dielo urgoval (autor prvých 6 kapitol napísal ani nie za jeden rok, zvyšok dostal Vajanský do rúk až v roku 1886).
Krátkymi epickými skladbami obdaril Hviezdoslav slovenskú literatúru aj v podobe žánrových obrázkov (Poludienok, Večera, Bútora a Čútora,...), venoval sa tiež biblickej poézií (Agar, Kain, Ráchel, Sen Šalamúnov). Na sklonku svojho života plného plodnej literárnej tvorby sa venoval prekladom mnohých významných diel svetových autorov (Puškin, Schiller, Goethe, Mickiewicz, Petőfi, Shakespeare).
V roku 1918 bol vedúcim delegácie na oslavách 50. výročia Národného divadla, kde predniesol prejav a podporil myšlienku česko-slovenskej štátnosti. Bol členom Národného zhromaždenia a čestným predsedom Matice slovenskej (1919). Tento rok si pripomíname 100. výročie úmrtia P. O. Hviezdoslava, ktorý zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.
Text: M.Š. H., NSC
(1) Slovenská vlastiveda III (D. Machala)
(2) https://dikda.eu/pavol-orszagh-hviezdoslav-krvave-sonety/